V sobotu večer začalo v Bratislave (a predpokladám, že aj v iných častiach krajiny pod Tatrami) všeobecné šialenstvo, dôvodom bolo víťazstvo hokejistov na majstrovstvách sveta. Priznám sa, ze šport-hádam s výnimkou jazdenia na koni-ma nikdy nezaujímal a to ani ako v aktívnej tak ani v pasívnej forme a preto ma táto udalosť necháva do značnej miery "chladným". Pod tou mierou myslím najmä fakt, že možnosť sledovať takýto obrovský sociálny jav rozmermi pripomínajúci živelnú pohromu je mimoriadne zriedkavá príležitosť.

Na celom "pozdvižení" ma sprvu upútal fakt, že slovenská vlajka, ktorá doteraz pre obyvateľstvo (s výnimkou nacionalistov) predstavovala v pravom slova zmysle nič, sa zrazu stala znova v pravom slova zmysle národným symbolom a je možné ju vidieť všade, dokonca i zavesenú na šnúre na prádlo. Niečo podobné sa i keď v menšej miere stalo aj slovenskému znaku. Nemusím pripomínať, že oba štátne symboly sú nanajvýš neestetické a farebne nevyvážene riešené, veď len taká československá vlajka (dnes používaná nevedno prečo Českou republikou) je v porovnaní rozložením farebných plôch a umiestnením ťažiska pre zrakové pole hotovým majstrovským dielom. Je však možné dúfať, že takéto objavenie "národnej identity" bude mať aj nejaké pozitívne následky ako napríklad vyššiu účasť v blížiacich sa parlamentných voľbách alebo vyššiu rezistenciu pred amerikanizáciou a pod.
Koniec koncov jeden z transparentov na Námestí Slovenského národného povstania, kde obrovské množstvo ľudí vítalo navracajúcich sa hokejistov znel: "Kupujte slovenské výrobky", nutné je, ale dodať, že mladý muž čo ho držal mal šiltovku Adidas a na tričku logo nejakej americkej univerzity-inu, ale nejako sa začať musí.

Krajina kde sa nezamestnanosť nezadržateľne blíži k 30% a kde je prezident bývalý člen ÚV KSS, ktorý dnes o sebe vyhlasuje, že je hlboko veriaci, no zároveň sa nemieni ospravedlniť za to čo robil pred rokom 1989 a spotreba tvrdého alkoholu na hlavu je už dlhodobo najvyššia na svete. Štát v ktorom je penetrácia internetu v domácnostiach niekde pod jedným percentom nakoľko monopolné Slovenské telekomunikácie držia ceny za pripojenie na úrovni "luxusného tovaru" a v školstve je 486-ka bežným počítačom sa obyčajný ľudia už dokážu tešiť ako o život z čohokoľvek.

Zaujímavé bude v nasledujúcich dňoch a týždňoch sledovať, ktorý z politikov alebo strán vytlčie (a ako) z tohto športového výsledku, ale hlavne jeho odozvy v spoločnosti najväčší politický kapitál. Osobne, ak by som bol PR poradcom niektorého z nich, navrhoval by som iniciovať štátne dofinancovanie rozostavaného hokejového štadióna. Menej invazívne, no o to účinnejšie a ťažšie zorganizovateľné by bolo dostať usmiatu tvár niektorého hráča (najlepšieho nejakého "pekného chlapca" aby sa získali aj hlasy žien) na predvolebný billboard tej či onej strany.

Druhá vec, ktorá ma na celej udalosti zaujala bol podiel žien medzi divákmi na námestiach a v reštauračných zariadeniach všetkých cenových skupín, kde boli spravidla umiestnené veľkoplošné obrazovky. Neviem, či je možné aby tam také množstvo (najmä mladých dievčat) bolo iba kvôli svojich "chlapom". Skôr sa domnievam, že tam boli úplne vedome, dokonca až nadšene.
Sociálni psychológovia už pred rokmi odhalili tajomstvo príťažlivosti športových zápasov pre mužov. Umožňujú im totiž uvoľniť a v plnej miere prežiť celú škálu emócií od sklamania, hnevu, roztrpčenia až po celoživotnú eufóriu, mnohokrát sprevádzané jediným plačom na verejnosti. Dôvod je logický, výchova, spoločnosť a zaužívané vzory správania ich nútia k tomu aby svoje emócie v bežnom živote zakrývali. U žien to bolo, aspoň doteraz, úplne inak. Ako to však mohol zmeniť súčasný stav sveta kde ženstvo sa dáva do priameho protikladu toho čo sa interpretuje ako správne a pokrokové? Ako na emocionálny život a tvorbu životných stereotypov dospievajúcich dievčat vplývajú agresívne médiá, konzum-teror a oklieštená komunikácia prostredníctvom krátkych textových správ, tzv. esemesiek? Ako si vysvetliť fakt, že hlboko prežívajú hru niekoľkých ľudí so zahnutými palicami na ľade?

Hádam by bolo lepšie ak by sa nešetrilo a každý hráč dostal svoj vlastný puk, aby si viacej zahrali a vôbec každý sa mohol hrať a prežívať svoje vlastné, nesimulované a neemulované emócie sám za seba.